Rýchly rozvoj železiarskeho a oceliarskeho priemyslu priniesol veľké množstvo ťažko upraviteľných priemyselných odpadových vôd, najmä koksových odpadových vôd, ktoré obsahujú veľké množstvo toxických, škodlivých a ťažko odbúrateľných organických látok s vysokou koncentráciou. Má vlastnosti komplexného zloženia a veľké zmeny v kvalite a objeme vody. Čistenie koksovacej odpadovej vody vyvoláva u ľudí stále viac obáv. Dávaj pozor na. V súčasnej dobe je čistenie koksovacej odpadovej vody predovšetkým tradičnými metódami biologického čistenia, flokulačnými a koagulačnými metódami a adsorpčnými metódami. Koksovateľná odpadová voda má slabú biologickú odbúrateľnosť a pred biochemickým čistením je potrebné ju zriediť vo veľkom množstve. Okrem toho, pretože je ťažké súčasne splniť normu pre biochemický odpad COD (chemická spotreba kyslíka) a dusičnan amoniak, je potrebné ho ďalej spracovať. Niektoré pokročilé technológie spracovania majú však vysoké náklady na spracovanie a je ťažké úplne znehodnotiť niektoré toxické a škodlivé látky a sú náchylné na sekundárne znečistenie. Na základe súčasného stavu čistenia koksových odpadových vôd je veľmi potrebné študovať efektívne a ekologické technológie čistenia.
Advanced Oxidation Process (AOPs) využíva extrémne aktívne hydroxylové radikály (· OH) generované v reakčnom systéme na napadnutie molekúl organických znečisťujúcich látok a v konečnom dôsledku oxidáciu organických znečisťujúcich látok na CO2, H2O a ďalšie netoxické Kyselina s malou molekulou je ekologická, ekologická priateľská a efektívna technológia čistenia odpadových vôd. V súčasnosti medzi pokročilé oxidačné technológie patrí predovšetkým chemická oxidácia, fotochemická oxidácia, fotokatalytická oxidácia, mokrá katalytická oxidácia atď. Pretože AOP majú výhody silnej oxidácie a jednoduchého riadenia prevádzkových podmienok, v posledných rokoch priťahujú čoraz väčšiu pozornosť.
▶ Chemická oxidácia
Táto metóda používa chemické oxidanty na premenu kvapalných alebo plynných anorganických alebo organických látok na mierne jedovaté alebo netoxické látky alebo ich premenu na ľahko oddeliteľné formy. Bežne používanými oxidantmi v oblasti úpravy vody sú ozón, peroxid vodíka, manganistan draselný a podobne. V procese čistenia fenolových odpadových vôd je najbežnejšia aplikácia ozónu a peroxidu vodíka.
V súčasnosti mnohé krajiny sveta používajú ozón na dezinfekciu, najmä v Európe sa ozón používa na úpravu vody vo vodárňach. Pridajte do systému oxidácie ozónu pevné katalyzátory, ako je aktívne uhlie s veľkým povrchom. Ozón a aktívne uhlie sa používajú súčasne na to, aby zohrávali katalytickú úlohu a môžu po oxidácii ozónu absorbovať produkty s malými molekulami. Títo dvaja spoločne zvyšujú OH- v roztoku. Má synergický účinok a vytvára viac hydroxylových radikálov.
Peroxid vodíka je silné oxidačné činidlo. Má rýchlu oxidačnú reakciu v alkalickom roztoku a neprivádza do reakčného roztoku anióny nečistôt. Preto sa dobre používa pri úprave rôznych organických alebo anorganických znečisťujúcich látok. Peroxid vodíka sa už dlhší čas používa na odstraňovanie CHSK v priemyselných odpadových vodách. Napriek tomu, že cena použitia chemickej oxidácie na čistenie odpadových vôd je vyššia ako bežné fyzikálne a biologické metódy, táto metóda má nenahraditeľné účinky pri iných metódach čistenia, napríklad toxických. Predbežná digescia nebezpečných alebo biologicky neodbúrateľných odpadových vôd, predčistenie vysoko koncentrovaných/nízkoprúdových odpadových vôd atď. Účinok použitia samotného peroxidu vodíka na degradáciu vysoko koncentrovaných stabilných žiaruvzdorných zlúčenín nie je dobrý. Možno to zlepšiť použitím solí prechodných kovov. Najbežnejšou metódou je použiť na aktiváciu soli železa.
▶ Reagenčná metóda Fenton' s.
Činidlo Fenton, ktoré je zložené z rozpustnej železitej soli a peroxidu vodíka zmiešaných v určitom pomere, môže oxidovať mnoho organických molekúl a systém nevyžaduje vysokú teplotu a vysoký tlak. Fe2+ v činidle môže iniciovať a podporovať rozklad peroxidu vodíka, čím sa generujú hydroxylové radikály. Niektoré toxické a škodlivé látky, ako je fenol, chlórfenol, chlórbenzén a nitrofenol, je tiež možné oxidovať pomocou činidla Fenton' s a činidla podobného Fentonu.
Kombinácia peroxidu vodíka a ozónu a kombinácia peroxidu vodíka a ultrafialového žiarenia sa nazývajú Fentonova technológia a jej princíp je v zásade rovnaký ako vo Fentonovej technológii.
▶Fotochemická oxidácia
Táto metóda je chemická reakcia vykonávaná pôsobením svetla. Vyžaduje, aby molekuly absorbovali elektromagnetické žiarenie so špecifickou vlnovou dĺžkou a sú excitované, aby vytvorili molekulárne excitovaný stav, a potom sa chemicky zmenili na iný stabilný stav alebo sa stali medziproduktom, ktorý iniciuje tepelnú reakciu. Účinok rozkladu jednoduchého žiarenia ultrafialového svetla je slabý. Zavedením vhodného množstva oxidantov (ako je H2O2, O3, atď.) Do metódy oxidácie ultrafialovým svetlom je možné výrazne optimalizovať účinok čistenia odpadových vôd a urýchliť rýchlosť degradácie. Existujú dva spôsoby fotodegradácie organickej hmoty: priama fotodegradácia a nepriama fotodegradácia. Prvý z nich sa týka priamej reakcie molekúl organickej hmoty s látkami v okolitom prostredí po absorpcii svetelnej energie; Ten sa týka určitých látok existujúcich v organickom prostredí. Proces absorpcie svetelnej energie do excitovaného stavu a následnej indukcie reakcie organických látok a znečisťujúcich látok. Medzi nimi je dôležitejšia nepriama ľahká degradácia organických látok.
Rozsah vlnových dĺžok, ktorý je možné použiť pri metóde fotochemickej oxidácie, je 200 nm až 700 nm, to znamená rozsah ultrafialového a viditeľného svetla. Fotochemická oxidácia má uplatnenie pri kontrole znečistenia ovzdušia a čistení odpadových vôd. Podľa typov oxidantov sa dá rozdeliť na systémy UV/O3, UV/H2O2, UV/Fenton a ďalšie. Bez ohľadu na systém, fotochemické reakcie spravidla degradujú organické látky generovaním hydroxylových radikálov.
Napríklad v systéme UV/O3 sa ozón v kvapalnej fáze rozkladá za vzniku hydroxylových radikálov pod ultrafialovým žiarením a rýchlosť absorpcie ultrafialového žiarenia dosahuje maximum pri 253,7 nm, ktoré dokáže oxidovať väčšinu organických látok na CO2 a vodu, a používa sa. na úpravu železa v priemyselných odpadových vodách. Kyanát, organické zlúčeniny, kyseliny na báze dusíka, alkoholy, pesticídy, organické zlúčeniny obsahujúce dusík, síru alebo fosfor a chlórované organické a iné znečisťujúce látky.
▶Fotokatalytická oxidácia
Pri tejto metóde fotokatalyzátor (tiež nazývaný fotokatalyzátor) produkuje katalytický účinok pri ožarovaní svetelného zdroja so špecifickou vlnovou dĺžkou, takže okolité molekuly vody a kyslík sú excitované za vzniku extrémne aktívnych voľných iónov · OH- a · O2 skupiny. Technológia fotokatalytickej oxidácie používa katalyzátory, ako sú TiO2, ZnO, WO3, CdS, ZnS, SnO2 a Fe3O4.
TiO2 je najčastejšie používaný katalyzátor. Pri fotokatalytickej reakcii je fotokatalytická aktivita TiO2 ovplyvnená hlavne kryštálovou fázou, veľkosťou zŕn a špecifickým povrchom. Keď je určená kryštalická fáza, veľkosť zrniek kryštálov a špecifický povrch sa stanú dôležitými faktormi pri fotokatalýze TiO2. Čím menšia je veľkosť častíc, tým kratší je difúzny čas fotogenerovaných elektrónov a dier a čím väčšia je špecifická povrchová plocha, tým je účinnejšie absorbovať znečistenie vo vode. Látka na zlepšenie fotokatalytického výkonu. Keď veľkosť častíc katalyzátora dosiahne úroveň nanometrov, môže to tiež spôsobiť kvantový efekt na zlepšenie rýchlosti absorpcie svetla a rýchlosti využitia, čo je dôležitý smer súčasného výskumu katalyzátorov.
Fotokatalytická oxidácia má vlastnosti netoxicity a jednoduché prevádzkové podmienky. Ultrafialové svetlo, simulované slnečné svetlo a slnečné svetlo je možné použiť ako svetelné zdroje a prírodné podmienky (napríklad vzduch) je možné použiť ako katalyzátory. Má vysokú aktivitu, dobrú stabilitu a môže byť organický. Znečisťujúce látky sú úplne degradované a nedochádza k sekundárnemu znečisteniu. V posledných rokoch s cieľom plného využitia prirodzeného svetla na degradáciu rôznych znečisťujúcich látok urobili ľudia veľa práce pri zlepšovaní katalytickej aktivity a rozšírení rozsahu vlnových dĺžok excitačného svetla, ktoré je známe aj ako povrchová modifikácia katalyzátorov. Doping TiO2 prechodným kovom môže vytvárať nové modifikované energetické hladiny ukladaním drahých kovov, čím sa rozšíri jeho rozsah fotoodpory. Modifikačné úpravy, ako napríklad fotosenzibilizácia, môžu zlepšiť fotokatalytický výkon.
Oblasti použitia fotokatalytickej oxidácie zahŕňajú hlavne čistenie odpadových vôd z farbív, organických odpadových vôd s vysokou koncentráciou a odstraňovanie ťažko degradovateľných mikro znečisťujúcich látok v pokročilom štádiu úpravy pitnej vody. Fotokatalytickú oxidáciu TiO2 je možné za normálnych okolností vykonávať iba v rozsahu vlnových dĺžok ultrafialového svetla, čo obmedzuje popularizáciu a aplikáciu fotokatalytickej technológie. Okrem toho je vývoj fotokatalytických oxidačných reaktorov stále nezrelý a je ťažké dosiahnuť rozsiahle spracovanie.
▶Mokrá oxidácia
Táto metóda je pokročilá oxidačná metóda, ktorá používa oxidanty na oxidáciu organických látok v odpadových vodách na oxid uhličitý a vodu pri vysokej teplote a vysokom tlaku, čím sa odstraňujú znečisťujúce látky. Metóda má charakteristiky širokého rozsahu použitia, vysokej účinnosti spracovania, niekoľkých sekundárnych znečistení, vysokej rýchlosti oxidácie a využiteľnej energie a užitočných materiálov. V Japonsku a USA sa tento typ metódy uplatnil v strojárstve, je špičkovou technológiou a má široké perspektívy rozvoja. Tento spôsob má však tiež problém, to znamená, že oxidácia za mokra sa všeobecne vyžaduje, aby sa uskutočňovala za vysokých teplôt a vysokého tlaku. Medziproduktom je často organická kyselina, ktorá vyžaduje vysoké vybavenie, drahé katalyzátory a je vhodná iba pre malé prietoky a vysoko koncentrované odpadové vody ...
Metódy mokrej oxidácie zahŕňajú dva typy: podkritickú oxidáciu vody a superkritickú oxidáciu vody. Technológia superkritickej oxidácie vody sa týka novej a vysoko účinnej technológie spracovania odpadu, v ktorej sa voda oxiduje na úpravu organických znečisťujúcich látok za superkritických podmienok. Pri určitej teplote a tlaku je možné takmer všetky organické látky v krátkom čase úplne oxidovať a rozložiť, čo výrazne skracuje čas čistenia odpadových vôd. Zariadenie na úpravu je úplne uzavreté, čo šetrí priestor a nemá žiadne sekundárne znečistenie.
V superkritickej vode je rozpustnosť soli výrazne znížená, zatiaľ čo rozpustnosť organických látok je výrazne zvýšená. Napríklad benzén, hexán, N2, O2 atď. Môžu byť s vodou úplne miešateľné, čo spôsobuje zmeny hustoty, viskozity a difúzneho koeficientu. Difúzny koeficient klesá so zvyšovaním hustoty. Pretože technológia mokrej oxidácie používa vyššiu teplotu a tlak, hustota vody klesá, difúzny koeficient sa zvyšuje a rýchlosť prenosu hmoty sa prudko zvyšuje.
Oblasti použitia mokrej oxidácie zahŕňajú hlavne čistenie odpadových vôd pesticídmi, čistenie odpadových vôd fenolom, tlač a farbenie odpadových vôd a kalov atď. Po úprave vyššie uvedenej odpadovej vody mokrou oxidáciou sa výrazne zníži toxicita a zlepší sa aj biologická odbúrateľnosť. Pomocou biochemického čistenia je možné dosiahnuť vypúšťanie odpadových vôd.
Pokročilá oxidačná technológia môže mineralizovať organické znečisťujúce látky na oxid uhličitý a vodu. Je to proces šetrný k životnému prostrediu, ale vysoké náklady na spracovanie pri degradácii znečisťujúcich látok predstavujú&"úzke miesto &"; obmedzenie jeho propagácie. V Číne' s pokročilou oxidačnou technológiou, s výnimkou niekoľkých, ako sú Fentonova metóda a technológia oxidácie ozónu, ktorá bola použitá pri skutočnom čistení vody, ostatné sú väčšinou v laboratórnom výskume alebo v malom meradle. Iba vyriešením nevýhod vysokých investícií a nákladov na úpravu pokročilej oxidačnej technológie, vážnej korózie zariadenia a malého množstva upravenej vody je možné urýchliť jej aplikáciu v skutočnom priemysle. Smer vývoja pokročilej oxidačnej technológie je možné zhrnúť takto:
Jednou z nich je, že niektoré technológie, ako sú technológie fotokatalytickej oxidácie a technológie oxidácie ozónu, môžu zlepšiť biologickú odbúrateľnosť odpadových vôd, ale je ťažké a nákladné čistiť koksovateľnú odpadovú vodu oddelene. Môže sa kombinovať s biochemickou technológiou na zníženie biologickej toxicity koksových odpadových vôd a zlepšenie biologickej odbúrateľnosti. , A potom na liečbu použite biochemické metódy s nízkou spotrebou a vysokou účinnosťou.
Za druhé, technológie ako mokrá katalytická oxidácia a superkritická oxidácia vodou majú vysoké požiadavky na zariadenie a vysoké náklady na spracovanie. Špecifický výskum a vývoj je možné vykonávať pre materiály z reaktorov a lacné katalyzátory. Pri čistení koksovacej odpadovej vody by sa ťažko čistiteľné odpadové vody, ako napríklad zostávajúci amoniak, nemali miešať s inými odpadovými vodami, zvyšovať množstvo odpadových vôd a potom na úpravu používať vyššie uvedené pokročilé oxidanty.
Tretím je navrhnúť reaktor s jednoduchou štruktúrou, vysokou účinnosťou, prirodzeným svetlom a dlhodobo stabilnou prevádzkou, zlepšiť účinnosť úpravy technológie fotochemickej oxidácie a fotokatalytickej oxidácie a kombinovať ho s koagulačnými, adsorpčnými a inými technológiami.










